08. 12. 2022

Chceme predĺžiť životnosť spotrebičov ich opraviteľnosťou

Chceme predĺžiť životnosť spotrebičov ich opraviteľnosťou
Pokazené spotrebiče alebo elektronické zariadenia nemusia vždy skončiť vyhodené na smetisku či zbernom dvore. Jednou z možností, ako znížiť množstvo elektro-odpadu, je postarať sa o to, aby sme tieto produkty využívali čo možno najdlhšie. To znamená, že v prípade poruchy ich nenahradíme novými, ale dáme opraviť, aby sme ich mohli ďalej využívať. Rozprávať sa o tom budeme s Danielou Laluhovou, riaditeľkou organizácie Repairably.

Na Slovensku vyprodukovali slovenské domácnosti v roku 2020 celkovo 2,43 milióna ton komunálneho odpadu. V priemere každý človek vyhodil 446 kíl, z tohto bol podiel vytriedených zložiek 29 %, pričom do roku 2035 by to malo byť až 65 %. Pred nami je teda ešte dlhá a náročná cesta. Ako je to však so samotným elektro-odpadom, koľko spotrebičov a elektrozariadení sa na Slovensku ročne vyhodí?

Nefunkčné elektrospotrebiče by sme mali odnášať buď na zberný dvor alebo odovzdať v predajni elektrospotrebičov. Zber v Bratislave, ale aj v iných mestách zastrešuje ENVIDOM. Práve na ich sieťach som našla, že v roku 2020 sa na Slovensku vyzbieralo 46 tisíc ton elektro-odpadu a v roku 2021 už odovzdali Slováci len cez mobilný zber 8243 kusov elektro-odpadu. Keď sa na to pozrieme celosvetovo, tak v roku 2019 ľudia vyhodili 50 miliónov ton elektro-odpadu. Predikcia na rok 2021 bola 52 miliónov ton, skutočnosť však bola horšia. V roku 2021 sme sa dostali až na číslo 57,4 milióna ton. Je to enormné množstvo odpadu. Osobne som dúfala, že počas pandémie a lockdownu to bude lepšie, že možno sa nedostaneme na tých 52 miliónov, a práveže naopak, my dokážeme stále zrýchľovať.

Keď vyhodíme starý alebo pokazený elektrospotrebič, aké percento z tohto elektro-odpadu vieme aj recyklovať?

Otázka je, či to, čo vyhodíme, je skutočne odpad. Ideálne na recykláciu by mal ísť úplný zvyšok produktu, ktorý sa už nedá znovu použiť. Čo funguje, používam alebo posuniem ďalej. Ak sa spotrebič pokazí, najprv ho treba dať opraviť. Ak oprava nie je možná, výrobok sa dá rozobrať na súčiastky, ktoré sú funkčné a dajú sa použiť pri iných opravách a len nepoužiteľný zvyšok by mal ísť na recykláciu. Toto by bolo ideálne riešenie. Musíme ale počítať s tým, že nie všetko sa dá recyklovať alebo sa recykluje ťažko. My sa recykláciou bližšie nezaoberáme. Snažíme sa, aby sa tam výrobok vôbec nedostal, alebo sa tam dostal čo najneskôr. Jedna americká organizácia iFixit má peknú grafiku, v ktorej je vyčíslené, že v roku 2016 sa v USA z necelých 7 miliónov ton elektro-odpadu dalo opraviť ešte 23 %. Vďaka tomu vzniklo 345 tisíc pracovných miest, čo zároveň podporilo lokálnu ekonomiky. ENVIDOM uvádza, že dokáže recyklovať 80 až 90 % tohto odpadu. To je slušné číslo. Dúfam, že sa im to naozaj darí.

Ja vidím nádej aj v tom, že dnes sú už úplne bežné susedské burzy, internetové bazáre, aby produkty mali čo najjednoduchšiu cestu k novým majiteľom. Takže je možné sa zbaviť funkčných elektrospotrebičov aj takýmto oveľa ekologickejší spôsobom, ako ich vyhodiť. Vysvetlite nám teda, čo Repairably je a čomu sa venujete?

V Repairably sa snažíme zaviesť certifikáciu výrobkov, ktoré vedia deklarovať svoju jednoduchú a dostupnú opraviteľnosť. Sme nezávislá certifikačná jednotka, ktorá na základe bodov takzvaného manifesta môže pretestovať výrobok a ak tieto body opraviteľnosti spĺňa, udelíme mu certifikát. Tento výrobok je potom označený logom a má alfa numerický kód, aby ho vedeli spotrebitelia v obchode jednoduchšie rozlíšiť. Sú k nemu dostupné informácie o oprave na našom webe. Manifesto je vlastne súbor 10 základných pravidiel, ktoré by mal výrobok spĺňať a ktoré zabezpečujú jednoduchú a dostupnú opravu.

Musí spĺňať všetkých 10 bodov manifesta, aby mohol dostať certifikáciu?

Áno, lebo vždy keď nejaký chýba, práve na ňom môže oprava stroskotať. Je to teda pomôcka pre spotrebiteľa, aby sa vedel správne rozhodnúť pri kúpe elektrospotrebičov.

Ako vám napadlo pustiť sa do takéhoto projektu? Vadilo vám, koľko odpadu vzniká a kto čo vyhadzuje, alebo že už po 2 rokoch nekúpime náhradné diely?

Myšlienka vznikla práve z chýbajúcej cirkularity produktov, o ktorú sa v súčasnosti stále viac snažíme. Nemáme právo ako spotrebiteľ vedieť, čo je opraviteľné, čo nie, k čomu sa dá kúpiť náhradný diel, k čomu sa nedá? Nevieme, k čomu máme nejaký manuál, čo keď otvorím, nenávratne poškodím, alebo čo sa dá rozobrať. Všetko toto chýba. Alana Suchánka, zakladateľa organizácie Repairably, pri čítaní knihy o cirkularite napadlo, že by bolo dobré označiť výrobky, aby obsahovali všetky pravidlá pre spotrebiteľa o skutočnej opraviteľnosti. Nejde o greenwashing, ale naozaj o niečo efektívne, čo spotrebiteľovi poskytne dostatočné údaje o životnosti produktu.

Vo svojich rozhovoroch často spomínate revolúciu v opraviteľnosti. V čom táto revolúcia spočíva?

Dá sa na to pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Samotná opraviteľnosť je v našej komerčnej dobe protipól alebo kontrast k tomu, k čomu sme vedení, a to kupovať stále nové výrobky. Myšlienka certifikácie a označovania výrobkov takýmto spôsobom je revolučná v tom, že sme v tomto jediní na svete, nič také doteraz neexistovalo. V zahraničí existuje napríklad hnutie Right to repair, čiže právo na opravu, ktorý bojuje za to, aby spotrebitelia mali právo na opravu vlastného výrobku, ktorý si kúpili a ktorý vlastnia. Čiže to je tiež revolučné, že ľudia sa ozývajú a žiadajú opravu svojho výrobku. Rieši sa to už aj na úrovni Európskej únie, takže ja by som naozaj povedala, že žijeme v čase revolúcie opraviteľnosti. A myslím si, že je najvyšší čas, lebo je to veľmi efektívne riešenie, ktoré sme možno kedysi považovali za úplnú samozrejmosť, ale zaslepení touto dobou konzumu a neustálej spotreby sme si to nechali vziať a možnosť opravy produktov sme vytesnili z nášho štýlu života.

Hľadáme nové veci. Možno nemalú zásluhu má na tom aj reklama. Jasné, že výrobcovia chcú prioritne predať, veď na to existujú. Na druhej strane pocit, že mám niečo zastarané, keď chcem mať novšie, lepšie, výkonnejšie, nás v tom konzume trošku povzbudzuje a tlačí vpred. No a tu mi napadá otázka, že vy ponúkate certifikáciu, ktorú by výrobca vo svojej podstate mal chcieť, pretože to pre spotrebiteľa znamená niečo pozitívne navyše. Ale ten diablov advokát na druhej strane hovorí, že pozor, spotrebiteľ si bude vedieť opraviť alebo dať opraviť výrobok a nekúpi ďalší a ďalší, ktorý by si inak kúpil. Takže poďme sa najprv pozrieť na to, akí výrobcovia by mali usilovať o certifikáciu, akým typom produktov sa udeľuje a potom sa pozrime na ten paradox, o ktorom som hovorila.

Certifikovať podľa pravidiel certifikácie sa dá akýkoľvek produkt zložený z niekoľkých súčastí, povedzme päť a viac. Mal by sa dať rozmontovať a zmontovať, čiže opraviť a vďaka oprave ušetriť všetky fungujúce časti, ktoré sú v poriadku. Môže to byť elektronika, ale aj čokoľvek iné, ako nábytok, osvetlenie, hračky, dopravné prostriedky, bicykle.

Poďme k druhej časti otázky, k tomu paradoxu, že na jednej strane chce mať výrobca certifikované výrobky, na druhej bojuje s obavou, že jeho výrobky tu budú večne a viac ich nepredá.

Toto si musí každý výrobca rozhodnúť sám, akou cestou pôjde. Okrem predaja nových produktov sa môže napríklad viac sústrediť na dodávanie náhradných dielov, na servisy, ktoré sa tým pádom budú omnoho viac rozvíjať a ponúkať služby k jeho produktom. Nechcem za výrobcov hľadať nejaké ekonomické cesty, aby sa im to akoby oplatilo. Ide o dobrovoľnú certifikáciu, čiže vyslovene je to na nich. Kto to chce urobiť, toho netreba presviedčať. Ak výrobca robí, len čo musí zo zákona, ten to nebude chcieť, ale určite to má svoje výhody. Výrobca získa certifikát od nezávislej organizácie, nie je to len niečo, čo on sám deklaruje. Takisto vie byť konkurencieschopnejší a získa určite aj marketingové príležitosti. Tak isto si týmto spôsobom vie budovať dlhodobé vzťahy so svojimi zákazníkmi, pretože je to certifikácia o pravidelnosti, nie je to niečo dlhodobé, lebo my dodržiavanie bodov manifesta priebežne kontrolujeme. Certifikát žije ďalej s výrobkom a odpovedá na otázky, čo s ním, keď sa pokazí, ako ho opraviť, kde si viem kúpiť náhradný diel a podobne. Takisto je výrobca omnoho lepšie pripravený na cirkularitu. Dokáže napĺňať požiadavky zákazníkov, ktorí sú rozhľadení a pýtajú sa na zodpovednosť výrobcov. No a v neposlednom rade sú to environmentálne vplyvy, ktoré nie sú malé. Či už hovoríme o odpade, o ušetrení zdrojov alebo o pozitívnom sociálnom vplyve.

Znamená to, že produkt, ktorý má certifikáciu, by mohol byť opraviteľný aj v domácich podmienkach? Alebo toto nie je vyslovene dôležité, aby získal produkt certifikát?

Podľa pravidiel nášho manifesta by mal byť pri výrobku k dispozícii manuál na opravu. Čiže áno, v ideálnych podmienkach by sme mali byť schopní si výrobok opraviť sami. To je to, k čomu smerujeme, aby oprava bola čo najjednoduchšia. Vieme si to ukázať na príklade počas pandémie, keď sa kazili notebooky či šijacie stroje. Keby sme mali nejaký návod a vedeli si objednať potrebnú súčiastku, zruční ľudia by si vedeli výrobky opraviť doma. Samozrejme, tomuto sa bránia najmä výrobcovia elektroniky, ktorí argumentujú bezpečnosťou. Ja však verím, že každý si vieme odhadnúť svoje schopnosti a prečo niekomu, kto je šikovný domáci majster a nemá problém s elektronikou, klásť pod nohy polená. Ja, ak nie som natoľko šikovná a nevyznám sa v tom, stále môžem pokazený výrobok odniesť do servisu, kde budem mať istotu, že mi ho nevrátia s tým, že sa nedá opraviť. Toto je vízia, keby sa tu dalo všetko opravovať, ale chce to často aj prekopať dizajn výrobku, aby to bolo čo najjednoduchšie.

Mne na práčke odišiel displej. Zisťovala som, koľko stojí výmena a zistila, že ak trocha doplatím, kúpim si novú. Takže fungujeme systémom, že perieme bez displeja. Aby sa presadili vaše certifikácie, musíme preto zrejme všetci niečo urobiť.

Určite áno, lebo dôležitý je vždy aj tlak zdola, proste spoločnosť k tomu potrebuje dospieť. Je pravda, že často sa veci nedajú opraviť a veľa ľudí má s týmto skúsenosti. Tiež som niečo odniesla do opravy a povedali mi, kúpte si nové, oprava by bola príliš drahá. Áno, stáva sa to. Tých prekážok je viac. Prvá je cena opravy v rámci Európskej únie. Približne 77 % z nás sa preto rozhodne pre kúpu nového výrobku. Ľudia možno aj stratili schopnosť opravovať si veci v domácich podmienkach a potom sú tu technické prekážky. Toto všetko sa snažíme tým manifestom riešiť, aby oprava bola naozaj uskutočniteľná.

Predstavme si hypotetickú situáciu, že spotrebič má 30 rokov. Dokedy musí výrobca držať na sklade náhradné diely, aby nemal obrovské skladové zásoby súčiastok, ktoré nikdy nikto nebude potrebovať?

Manifesto obsahuje bod, že výrobca musí zabezpečiť náhradné diely, ale aj bod, že ak sa výrobca rozhodne, že nejaký náhradný diel už podporovať nebude, začne platiť bod manifesta, ktorý výrobcovi ukladá povinnosť zverejniť všetky informácie k tomu dielu, aby ho hocikto iný mohol vyrobiť, alebo aby sme si ho vedeli v budúcnosti vytlačiť napríklad na 3D tlačiarni. Čiže stále si zachováme možnosť, že ak je niekto spokojný so svojím prastarým mobilom, ktorý mu funguje, tak si vie pokazenú súčiastku v budúcnosti nejakým spôsobom vyrobiť alebo inak zadovážiť. Ďalšia výhoda je posunúť funkčný výrobok niekomu cez second hand, alebo darovať ho servisu na náhradné diely, prípadne posunúť do ekonomicky slabších krajín, kde si ľudia budú vedieť tieto spotrebiče udržiavať, opravovať a používať. Zároveň budeme môcť získať súčiastky bežne aj na internete. Myslím si, že keď na trhu začne fungovať obehová ekonomika, budú prichádzať aj takéto opatrenia do úvahy.

Ide o príležitosti, ktoré sú dnes v plienkach, ale majú potenciál do budúcnosti. Čo sa podľa vás v dnešnej dobe oplatí dať opraviť? Skôr staré dobré veci, ktoré vynikajúco fungujú, alebo drahé, ktorých je nám ľúto zbaviť sa a kupovať nové?

Ono je to asi aj o prístupe, čo sa vôbec dá. Mobily napríklad sú rýchloobrátkový tovar, ktorý nám niekedy nevydrží ani dva roky. Denne vyhodíme 416 tisíc mobilov, ktoré obsahujú napríklad aj zlato a striebro, ktoré idú do koša, čiže materiál, ktorý by sa dal znova použiť. Z rozprávania mojich kolegov – opravárov, ktorí s tým majú skúsenosti, viem, že ľudia veľmi často prídu s mobilmi s rozbitou obrazovkou alebo s notebookmi kvôli údržbe. Počas lockdownu to boli aj šijacie stroje. Čiže je to rôznorodé. Z môjho pohľadu ľudia majú skôr snahu dať do opravy hodnotnejšie veci, aby nemuseli urobiť znovu nákup a minúť priveľa peňazí. Mini elektroniku za pár eur ľahšie zahodia, keď ich to veľa nestojí.

Na Slovensku existujú rôzne komunitné centrá, kde vás môžu naučiť nejaké základné opravy, ktoré si urobíte sami. Je o takéto niečo medzi ľuďmi záujem? Chcú si svoje staršie veci zachovať, opraviť?

Myslím si, že áno, závisí, čo prinesiete. Mne osobne sa podarilo vymeniť si napríklad obrazovku na starom mobile, ktorý som mala 9 rokov. Teraz mám 2 týždne nový, tak som zistila, kam sa technika posunula, ale pôvodného som sa držala zubami-nechtami. Alebo manželovej sestre som opravila vaničku na kúpeľ nôh, na ktorej bol vypadnutý nejaký spoj. Takže áno, viem si predstaviť, že ľudia sa na workshopoch niečo naučia. Zistia napríklad, kde začať, kde hľadať chybu, môžu si zlepšiť svoje schopnosti, lebo je tam niekto, kto vám pomôže, aj keď máte obe ruky ľavé. Myslím si, že po úspešnej oprave získa človek pocit, že sa to dá. A to je veľmi podstatné, aby sme opravu brali ako relevantnú možnosť, ako bežnú súčasť života. Záujem u nás nie je dostatočný, keby bol, takéto aktivity by tu rástli ako huby po daždi. Naši bratia v Čechách to majú iné. Tí sú omnoho intenzívnejší kutilovia. Snažia sa veci opravovať. Majú napríklad dielňu, ktorú museli po roku prevádzky zväčšiť kvôli veľkému záujmu. Majú aj stránku opravarna.cz, ktorá spája opravárov s ľuďmi, čo niečo potrebujú, podľa lokality. Zverejňujú recenzie a ponúknu vám, za koľko vám opravu urobia. Majú to viac rozbehnuté, my sme skôr poslušní, že ideme si kúpiť. Však sa to tak má, novú značku, novšiu technológiu a oveľa väčší displej. Čiže závisí to zjavne aj od národnosti, zvyklostí a nastavenia v spoločnosti.

Odradí už samotný opravár, že to je drahé, nedá sa to a my si poslušne ideme kúpiť nové, nedáme tomu druhú šancu, lebo ho berieme ako autoritu. On tomu rozumie, on rozhodne. Možno sa práve Česi nedajú takýmto niečím odradiť, veď nemajú čo stratiť a vyskúšajú to. Mohli by sme sa takýmto prístupom inšpirovať aj my. Ľudia neradi čítajú. Nehovorím, že to platí paušálne. Veľký prím dnes hrajú rôzne videá a video-tutoriály. Jedna z najvyhľadávanejších fráz na internete je how to, ľudia chcú vedieť, ako sa dá niečo s niečím spraviť. A tu sa ponúka otázka, či by takéto niečo priamo od výrobcov nemohlo viesť k tomu, aby sa ľudia viac zaujímali o možnosť opraviť si niečo svojpomocne.

Za mňa určite áno, pretože by to bolo motivujúce. Video-tutoriály sú všeobecne skvelá vec. Verím, že nejeden výrobok zachránili pred smetným košom. Množstvo videí na YouTube, ako niečo opraviť, natočili samotní spotrebitelia. My sami sme vyšli s niekoľkými tutoriálmi so známymi osobnosťami s ukážkami jednoduchých opráv, ktoré človek bežne zvládne. Možno niekto preferuje obrázky a text, lebo sa mu nechce stále stopovať nejaké video. V tomto je dobrá napríklad spoločnosť aj iFixit. Vytvára obrovské množstvo manuálov na opravu. My teraz tiež pracujeme na platforme o opraviteľnosti Repairably pre certifikované výrobky. Tým, že vidíme, ako dlho trvá, kým výrobky začnú byť takýmto spôsobom certifikované, chceme opraviteľnosť priniesť čo najbližšie k ľuďom. Premýšľame nad platformou, kde by si dokázali vymieňať informácie, ukazovať návody, zdieľať skúsenosti. Chceme, aby si tam ľudia našli rady, čo a kde si pôjdu kúpiť. Ak budú chcieť urobiť zodpovednejšie rozhodnutie, pozrú si, recenzie. Má s tým niekto skúsenosť? Opravoval to už niekto, ide to, či nejde? A možno aj podľa toho si začnú ľudia kupovať veci a výrobcovia uvidia, že sa musia stať konkurencieschopnejší na trhu.

Veľakrát sa hovorí a možno si poviete, že to je iba nejaká urbánna legenda, že výrobcovia vkladajú do spotrebičov takzvané kazítka a po uplynutí dvojročnej záruky sa výrobok pokazí a my sme nútení kúpiť si nový práve kvôli tomu, že mnohé z nich sa veľmi ťažko, ak vôbec, dajú opraviť. Čo je na tom pravdy?

Áno, aj keď slovo kazítka nemám rada. Ale povedzme, že sú to nejaké súčiastky s obmedzenou dobou životnosti. Výrobok sa prepája s nejakým plánovaným zastaraním, preto, aby fungovala mašinéria neustále rastúcej spotreby. Výrobcovia sa tomu, samozrejme, prispôsobovali. A toto je jeden zo spôsobov. Môžeme si pod tým predstaviť malý ručný mixér, ktorý má niekoľko kovových koliesok a jedno plastové, ktoré sa pokazí rýchlejšie. Výrobok, ktorý by mohol fungovať bez problémov 40 rokov, treba vymeniť za nový, lebo sa pokazené koliesko nedá oddeliť. V rámci EÚ sa vlády pomocou legislatívy snažia obmedziť takéto umelé znižovanie kvality výrobkov. Sú aj výrobcovia, ktorí sa snažia o iný prístup.

Možno to nie je len preto, aby výrobok zastaral rýchlejšie, ale výrobné náklady pri použití plastu sú nižšie, ako pri použití kovových súčiastok. Nie som producent, aby som o tom vedela mudrovať, ale určite to znižovanie nákladov je pre výrobcov dôležité. V rodine máme taký zvyk, že poťažkáme veci, ktoré nakupujeme a máme možno chybný pocit, že ťažké bude vnútri kovové a vydrží dlhšie. No, ale minimálne vieme, že Európska únia ide vpred aj v týchto veciach a prijíma opatrenia, aby opraviteľnosti dala šancu. Viem, že keď je niečo takýmto spôsobom presadzované na európskej úrovni, tak štáty sú motivované a viazané, aby vo svojej legislatíve smerovali k týmto zeleným cieľom. Ja si na záver dovolím osobnú otázku. Vy ste to už načali pri tej debate o vašom mobile. Koľko vám vydržia spotrebiče alebo ako riešite, keď sa vám niečo pokazí?

Väčšinou nám vydržia dlho, možno aj pre prvotnú väčšiu investíciu. Proste 10, 12 a viac rokov a stále fungujú. Čiže v konečnom dôsledku sa nám to aj finančne aj časovo vráti. Keď sa mi niečo pokazí, dožadujem sa opravy, už aj zo štatútu môjho nastavenia a aby aj servisy mali prácu. Moje snahy o opravu často nedopadla dobre. Rok a pol som trápila jeden servis s vrchnákom na remosku s prasknutým sklíčkom, ktoré medzičasom prestali vyrábať. Skúšali ho objednať u sklára, ale ani on ich už nevyrábal. Nakoniec som si ten vrchnák vzala, ale stále som to nevzdala.

Neviete, možno niekto na nejakej susedskej burze napíše, pokazila sa mi celá elektronika, ale kto potrebuje sklíčko, darujem za odvoz?

No a to je presne ten prípad, že by sa to takto pekne dopĺňalo. Len sa stretnúť v čase a na správnej sieti. Do pokazeného hriankovača, napríklad, sme sa ani nedostali. Potrebovali by sme špeciálny skrutkovač, ktorý sme nemali. Hej, to je ten prípad tých nástrojov. Čiže mám rôzne skúsenosti, ale ja ich aj zbieram a teda musím povedať, že občas sa nám samozrejme niečo pokazí, ale snažíme sa to riešiť.

Celé znenie podcastu ENVI - PAK Kataríny Kretter s Danielou Laluhovou nájdete TU.