Environmentálna výchova by mala byť na školách povinná
Zakladateľka občianskeho združenia Planet Lover, Alexandra Madrová je za zavedenie povinnej environmentálnej výchovy na školách. Tento rok spustila pilotný projekt s názvom EKOolympiáda. Hravou formou v ňom vzdeláva študentov stredných škôl v oblasti ochrany životného prostredia, klimatickej krízy a udržateľného spôsobu života. V pravidelnom podcaste ENVI - PAK sa o enviro témach rozpráva Katarína Kretter s Alexandrou Madrovou.

Pod udržateľnosťou každý rozumie niečo trocha iné. Ako ju vnímate vy, čo pre vás znamená?

Pre obyčajného človeka, ktorý sa nevenuje ekológii profesijne, čiže aj pre mňa, je to život v súlade s prírodou, nie na jej úkor, nie na úkor zvierat či iných ľudí.

Prečo ste sa rozhodli zvyšovať povedomie o klimatickej zmene a o klimatických problémoch práve na školách?

Som celoživotná milovníčka prírody a zvierat žijúcich vo voľnej prírode. Keď som hľadala spôsob, ako by som dokázala zvieratám viac pomôcť, v podstate som našla jedinú cestu - vzdelávanie. Čiže vysvetľovať ľuďom, prečo je dôležité, aby zvieratá nejakým spôsobom vedeli s nami existovať a my s nimi. No a osobne som dospela k potrebe zmeny životných návykov, k nájdeniu celkovej životnej rovnováhy. Ako na to sa snažím vysvetľovať aj na svojich prednáškach. Stredoškolské deti považujem za najlepšiu cieľovú skupinu, ktorá reálne vyvíja tlak na svojich rodičov, aj keď často len podvedome.

O čom sa rozprávate. O čo javia mladí ľudia najväčší záujem. Spomínali ste zvieratá. Každé dieťa chce zachraňovať slony v Afriky, ale určite nekončíte pri slonoch. Takže, aké sú vaše témy?

Som praktický človek a štatistik. Takže aj moje témy sú praktické. Vstupujeme do nich tak, že si vysvetlíme základné veci, napríklad uhlíkovú stopu v pohotovostnom režime spotrebičov, čiže ideme na čísla. Študenti si okamžite v Googli overujú fakty. A to je presne, čo chcem, aby sami rozmýšľali, vyhľadávali si informácie. My sa snažíme ukázať im, čo sa vo svete deje. Že vlastne všetko so všetkým súvisí a každý jednotlivec to vie nejakým spôsobom ovplyvniť. No a následne žiadame od nich riešenie. Čiže, čo si myslia, že by sa dalo robiť. Čo si myslia, že by sami dokázali ovplyvniť. Zaujímajú nás praktické riešenia, ktoré vieme aplikovať okamžite, priamo na hodine, po hodine, do týždňa. No a títo mladí ľudia na to reflektujú veľmi rýchlo. Ďalej ma zaujíma, koľko ľudí vo svojom okolí ovplyvnili, aby niečo začali robiť inak. A oni prichádzajú s vlastnými aktivitami, ktoré robia a len nám to oznamujú a my sme ako organizácia šokovaní, akú rýchlu spätnú väzbu máme, ako dobre reagujú, aké sú aktívne, majú veľa zaujímavých nápadov, ktoré už teraz začínajú riešiť.

Aký je rozdiel pracovať s mládežou a dospelými? Jednoduchšie je ovplyvniť mladého človeka, ktorý je hladný po informáciách, po vlastnom sebaurčení. Preto môže preňho byť veľká výzva dostať šancu ovplyvniť svoje okolie a pomôže mu to k osobnej disciplíne, zvýšeniu ega, že robí niečo zmysluplné.

U dospelých ide skôr o nevedomosť, keď ale problém pochopia, snažia sa riešenie aplikovať do života. Mládež, s ktorou pracujeme, je naozaj vyzretá, rozmýšľa, má vlastný názor, vie s informáciami nejakým spôsobom narábať. Závisí to určite aj od toho, aké má možnosti v rámci rodiny a školy. Práca s týmito ľuďmi je fantastická.

ENVI - PAK je dlhoročným partnerom vzdelávacieho projektu Mladí reportéri pre životné prostredie. Ide tiež o veľký projekt, ktorý organizuje Centrum environmentálnych aktivít a úzka spolupráca s nimi je pre nás veľmi obohacujúca. Vnímam to tak trocha ako návrat dôvery v ľudstvo, pričom vidím, ako tie decká rozmýšľajú, ako nielen chcú napísať o niečom, čo nefunguje, ale prinášajú zároveň vlastné riešenia cez videá, články a podobne. Tým, že hodnotím aj súťaž, ktorú majú, vidím, že dosahujú aj reálne výsledky. Ale to sú zaangažovaní mladí ľudia, ktorých zaujímajú celospoločenské problémy a majú to ako koníčka, ako niekto hranie hier alebo čítanie kníh.

Na školách nám jednoznačne chýba Environmentálna výchova ako povinný predmet. Máme etiku, výtvarnú, telesnú, hudobnú, ale na životné prostredie sa zabúda. Zaraďujú ju do predmetu prírodné vedy, ale to nemá tú správnu vzdelávaciu hodnotu. Určite by mala byť povinná od prvého ročníka až do ukončenia strednej školy. Záujem vnímam zo strany učiteľov aj žiakov. Mnohí sa práve zaoberajú témami hranice medzi hygienou, odpadom a ekológiou, pretože aj pandémia nám vlastne priniesla veľké zmeny aj v produkcii odpadu. To je jedna vec, druhá je, že sme prešli do onlinu.

Naša spoločnosť sa pohybuje v sekcii odpady. Z celej klimatickej témy je to len malý úzky výsek, ako taký tenký pásik torty. Ale stretáva sa s tým každý a preto máme pocit, že tomu musí každý aj rozumieť. Viackrát sme si robili prieskum a ten posledný paradoxne ukázal, že najstaršia generácia triedi najpoctivejšie.

Ja som tiež na dáta, musím povedať, ale aj na výsledok. Zaujíma ma, kam to speje, k akému výsledku. V prvom rade si myslím, že starší môžu byť trošku zodpovednejší, ale rozhodne viac o tom, čo kam patrí, vedia deti. Ak školy niečo riešia, tak separáciu odpadu. Čiže toto je také pozitívum, možno tým pádom tie decká si to prenášajú domov a nútia rodičov, aby správne triedili. A keďže s tým rodičom zväčša idú na nervy, naučia sa triediť a triedia. Musím ešte dodať, že si každú jednu prednášku meriame, lebo okamžite vidíme, koľko ľudí sa fyzicky zapojí a na konci dňa máme grafy, počty, údaje.

Skúsme si to teda zhrnúť. Čo je to klimatická kríza, ako sa dotýka mňa ako človeka, čo ráno chodím do práce, študujem, chodím do školy, poobede sa niečo dôležité naučím. Potom sa snažím byť s kamošmi, či už fyzicky alebo online, večer niečo zjem, ak sa mi podarí vyhnúť domácim prácam, tak sa vyhnem a idem spať a ráno znova do školy. Ako sa ma týka klimatická kríza?

To je vlastne náš cieľ, že sa snažíme ľuďom vysvetliť, čo sa stane. Mnohí si to predstavujú tak, že sa ich to netýka. My im poskytujeme faktografické údaje čiže napríklad, že o 30 rokov už sa nás bude bytostne dotýkať téma vody a jej nedostatku. A ja im to ukazujem vždy na konkrétnych príkladoch. Napríklad, že Juhoafrická republika sa považuje za bohatú krajinu, keď sa to tak dá povedať, kde v roku 2018 mali vodu na prídel, čo znamená, že dostali obmedzený objem vody k dispozícii, ani o pol litra viac a to je ten lepší prípad, že sa spacifikovali a začali to riešiť, aby neostali úplne bez vody. Čiže vysvetľujem, že my tu teraz riešime nejaké nariadenia typu, že musíme nosiť respiračné rúško, ale nikto nás neobmedzuje v tom, kedy môžeme svietiť, kedy môžeme púšťať vodu. Teda aspoň zatiaľ. Potravín je stále veľký prebytok. Čiže sa im snažíme vysvetliť, čo všetko sa ich môže počas života fyzicky dotknúť a, že aj pôda napríklad má svoje limity. Je vedecky dokázané, že úrodná pôda je tu na najbližších 60 rokov. A keď sa takto rozprávame o konkrétnych príkladoch, ľudia začínajú viac počúvať a premýšľať o tom.

Ak by ste mohli odporučiť niečo, čo by bolo menšou záťažou pre životné prostredie, čo by to bolo?

Menej nakupovať. Kupovať len to, čo potrebujeme. Pre mňa sú potraviny možno taká kľúčová téma, nakoľko je na svete obrovský potravinový odpad. Tie dáta sú hrozivé. Za január 2022 predstavoval potravinový odpad na svete 41 ton za sekundu. Za 6 – 7 rokov to bude zhruba 70 ton za sekundu. Čiže pre mňa je podstatné nakupovať menej a len to, čo vieme skonzumovať a je lokálne a sezónne. Nekupovať balenú vodu, nakupovať do vlastnej tašky, nosiť si pitnú vodu vo vlastnej fľaši. Výsledok je, že šetríme zdroje a obaly, ale najmä svoju peňaženku a zdravie.

Myslím, že dobrou správou je, že tieto témy začínajú byť in. Ľudia sa na tých, ktorí o tom rozprávajú, nepozerajú cez prsty, že je to nejaký čudný blázon, ktorý rieši koniec sveta. Povedzme si teraz viac o unikátnom vzdelávacom programe EKOolympiáda, ktorý ste spustili, a na ktorom sa podieľa aj ENVI – PAK, na čo som veľmi hrdá a vďačná. Znie veľkolepo a ja teda prezradím, že aj je veľkolepá a tento projekt bežal prvýkrát na školách celý mesiac marec 2022. O čo teda ide, čo je cieľom EKOolympiády?

Na začiatku nás inšpiroval ekokvíz, ktorý bol pôvodne určený pre verejnosť. Od začiatku som vedela, že chcem nadviazať na systém matematických, geografických a chemických olympiád. Chcela som do nich dostať veľa faktov, ktoré ľudí šokujú, máme ich overené a predpokladali sme, že na ne ľudia budú reagovať. Zahŕňa to online webová aplikácia, do ktorej sa deti zadarmo zaregistrujú. Podmienka je, že sú študentmi druhého stupňa základnej školy alebo stredoškoláci. Zaregistrujú sa a vyberú si jednu zo štyroch tém. Sú nimi voda, biodiverzita, odpad a klimatická zmena. V podstate im bežia otázky a oni na ne odpovedajú. Bude to časovo limitované rovnako, ako sú klasické olympiády. Trénovať môžu vopred na trenažéri, otázky môžu opakovať donekonečna a zlepšovať sa. Proste pracovať a učiť sa opakovaním. Mojou podmienkou bolo odbremeniť učiteľov od práce. Tí iba upozornia študentov, aby sa do hry zapojili, nemajú čo stratiť, nestojí ich to ani euro a môžu získať nové vedomosti. Musím povedať, že som bola veľmi milo prekvapená reakciou učiteľov a škôl na projekt EKOolympiády. Zapájajú sa nám stovky študentov, celé školy, čo je fascinujúce. Niektorí nám volali hneď prvý týždeň, že to dávajú povinne hrať deťom, že deti sa musia zapojiť. A my si stále meriame, či sa hrajú, či to nie je iba o tom, že sa jednorazovo zaregistrujú, zahrajú si raz a odídu preč. Veľká časť sa k hre opakovane vracia.

Tento podcast si možno niekto vypočuje v novembri. Olympiáda bola v marci. Možno ho bude mrzieť, že sa nezapojil a že o tom nepovedal svojmu dieťaťu, alebo niekomu zo svojho okolia, ktorého by to zaujímalo. Aké ďalšie plány s olympiádou máte, ako ju vidíte do budúcnosti?

Je to pilotný ročník a našou ambíciou je zaradiť ho do školského kalendára súťaží uznaných Iuventou. Už teraz máme veľké plány, ako olympiádu zlepšiť, ako tam doplniť práve tú vedomostnú alebo vzdelávaciu zložku, kedy priamo v aplikácii zistia, prečo sa niečo mení, prečo sa udialo toto a toto, ale to už je otázka peňazí a času, ale smerujeme k tomu, že to bude tradičná hra, ktorá sa bude každý rok opakovať. Otázny je zatiaľ termín.

Máte ambasádorov, ktorí môžu byť mladým veľkým vzorom práve v húževnatosti vrcholového športovca, v jeho sile, zodpovednosti a cieľavedomosti. Skúste nám na záver povedať, kto sú tí ambasádori?

Bola to náhoda, keď sme sa stali vzdelávacím partnerom pre environmentálnu výchovu pre slovenský olympijský a športový výbor. Tým nás začali vnímať športovci, ktorých sme rovno oslovili. Keď budete našimi ambasádormi, mladí sa skôr k informáciám dostanú. Neváhali ani sekundu a boli nadšení, že sa môžu zapojiť. Musím povedať, že prvú sme oslovili Zuzku Rehák-Štefečekovú, zlatú medailistku, ktorá má dve deti, je teda mama a okamžite súhlasila. U športovcov je super, že sa naučili disciplíne, takže keď dostali vzorku aplikácie, začali hneď trénovať a učiť sa. Rovnako Danka Barteková, ktorá je členkou medzinárodného olympijského výboru a  lyžiarka Nasťa Kuzminová, čo sme boli nadšení. Je tiež mama, ktorá rieši klímu, nakoľko sa týka aj športu. Posledným ambasádorom je Kubo Grigar, medailista z Tokia. Myslím, že keď nie vedomosti v prvom kroku, tak tieto úspešné a zvučné mená budú inšpirovať mladých a ich rodičov, ktorí nás možno budú počúvať a postrčia svoje deti k tomu, aby sa zapojili a posunulo ich to ďalej.

Rozhovor je krátený, celý podcast si môžete vypočuť TU.