Je to vizitka nás všetkých, v akom stave sú naše rieky

Na Slovensku máme najväčšiu zásobáreň podzemnej vody v strednej Európe. Je ňou  Žitný ostrov a v tejto oblasti sa nachádza približne 10 miliárd metrov kubických pitnej vody, ktorá by stačila pre viac ako 13,5 milióna obyvateľov. Občas však aj z médií počúvame, že tento obrovský bazén podzemnej vody ohrozujú rôzne skládky, že je zamorená alebo kontaminovaná. Čím je vlastne vo všeobecnosti podzemná voda najviac ohrozená? A prečo tieto znečistenia vznikajú?

Často musíme vysvetľovať ľuďom, že pitná voda nevzniká vo vodovodnom kohútiku, že sa k nám dostáva z povrchových alebo podzemných zdrojov vody. Podzemná voda je čistejšia, väčšinou je menej potrebné ju upravovať, aby sa k nám dostala v požadovanej kvalite. Podzemná voda nie je uzavretá v nejakej nádrži pod zemou, ale je spojená s krajinou a to, čo urobíme na povrchu, sa skôr či neskôr objaví aj v nej. Rezervoár kvalitnej podzemnej vody Žitného ostrova sa často označuje za náš národný poklad. Žitný ostrov je zároveň našou národnou obilnicou blízko Bratislavy s hustým osídlením, kde často absentuje čistiareň odpadových vôd. Stavebný bum znamená, že ľudia nielen pijú vodu, ale produkujú aj znečistenú vodu a čistiarne majú obmedzenú kapacitu. Do prostredia sa tým vnášajú ďalšie chemické látky plus to, čo nám ostalo z minulosti, ale aj súčasnosti, environmentálne záťaže a nové hrozby. Toto všetko kumulatívne na Žitný ostrov pôsobí a je veľmi podstatné, aby sme si všímali kumulatívne vplyvy od poľnohospodárstva, cez sídla, priemyselné a iné prevádzky a nebrali to ako izolované veci.

Ako sa vraví, kvapka ku kvapke, pretože nielen veľká environmentálna katastrofa, ale aj pôsobenie malých negatívnych vplyvov môže mať finálne veľký dopad na kvalitu podzemných vôd.

Áno, tak ako je to pri Žitnom ostrove, je to pri akomkoľvek ďalšom rezervoári podzemných vôd. Máme na to celú legislatívu či ochranné pásma.

Na úvod to znelo optimisticky, že máme dostatok vody, ale na druhej strane vieme, že pitnou vodou plytváme. Na Slovensku v nej umývame riad, perieme, dokonca ňou splachujeme. Je množstvo momentov, keď si uvedomím, že je to škoda, že v niektorých častiach sveta by sa čudovali, prečo mrháme takým vzácnym zdrojom. Nebolo by múdre pozrieť sa na to v rámci Slovenska komplexnejšie, či by sa voda skutočne nedala nahradiť dažďovou, úžitkovou?

Keď sa porovnávame s inými krajinami ako Španielskom, Izraelom, tak naozaj vyznievame ako veľmoc, čo sa týka vody. Máme však aj rozsiahle oblasti, kde je s pitnou vodou dlhodobo problém. Vždy je potrebné, aby na jednej strane bol nejaký zdroj a potom sme my odberatelia. Rozdelenie zdrojov je na Slovensku nerovnomerné. Na Žitnom ostrove je podzemnej vody veľa, ale máme oblasti, kde je jej málo s odlišným podložím čiže aj kvalitou ako na západnom Slovensku. To, že splachujeme pitnou vodou, je jej nízkou cenou, aj keď sa nám to nezdá, pitná voda je u nás veľmi lacná, preto zatiaľ nie je tlak, aby sme používali takzvanú sivú vodu z domácností, ktorá nie je znečistená z toalety, tú voláme čierna. Tá ide do kanalizácie. Sivá voda, či už z umývania riadu alebo zo sprchovania sa v iných krajinách bežne čistí a znova používa. U nás toto ešte pomaly vyzerá ako nelegálna činnosť. Aj keď na to máme normy a dá sa to robiť, nikto to nerobí a zrážková voda je často braná ako odpadová, ktorá nám vadí a púšťame ju do kanalizácie. Drvivá väčšina miest nemá rozdelenú kanalizáciu na splaškovú a dažďovú. V bežnej situácii to nie je problém. Akonáhle príde intenzívny dážď a padne nám obrazne povedané na jedno miesto veľmi veľa zrážok, ktoré vyplavia kanalizáciu, nemôžeme pustiť všetku tú vodu naraz do čistiarne, lebo by vyplavila dobré baktérie, ktoré znižujú znečistenie. Odľahčovacími komorami ju vraciame do riek, čím zapríčiňujeme vysúšanie krajiny. Zrážková voda odchádza, potom nám chýba, nesýti podzemnú vodu.

Aj to, že ju odvedieme tak rýchlo a nevpije sa do pôdy, narušíme kolobeh vody v prírode. Aké má toto riešenie? Je realizovateľné napríklad aj kompletné prebudovanie kanalizačného systému?

Je to reálne len v prípade výstavby nových štvrtí, kde sú priestorové možnosti lepšie ako niekde v centre historického mesta. Každá nehnuteľnosť by už mala mať a vzhľadom na odhadované trendy bude nevyhnutnosťou riešenie zrážkovej vody, aby neodchádzala kanalizáciou preč bez úžitku od zelených striech, kde sa voda zachytí a vyparuje a ochladzuje okolie, čím zlepšuje mikroklímu cez dažďové záhrady, kde opäť voda môže vsiaknuť do podzemia, zachytávať sa do podzemných alebo nadzemných nádrží a slúžiť na polievanie, splachovanie či pranie.

Sú na Slovensku oblasti ohrozené nedostatkom vody?

Áno, vo všeobecnosti trendy a modely ukazujú, že sa nám bude zvyšovať extrémnosť počasia. Intenzívne zrážky sa budú striedať s dlhšími obdobiami sucha. Predpokladá sa, že severná časť Slovenska bude zrážkovo výdatnejšia ako južná. Niektoré povodia aj vzhľadom na morfológiu a geológiu nedokážu zadržiavať vodu ako iné, čiže bude to naozaj rozličné. Na druhú stranu, dosť tomu pomáha aj spôsob hospodárenia v osídlenej časti krajiny. Chýbajú tu lesy, ktoré ochladzujú vzduch. Mám pocit, že mnohé samosprávy to zachytili rýchlejšie ako štátne inštitúcie. Napríklad Trnava zmeny dlhodobo plánuje a už začína realizovať opatrenia. Je to príklad relatívne veľkého mesta s prirodzene veľkým podielom spevnených plôch a v okolí je poľnohospodárska krajina s malým podielom zelene. Poľnohospodárska pôda pri tradičnom poľnohospodárstve je zhutnená, čiže má zhoršenú schopnosť vsiaknuť vodu, plus je tu efekt takzvaného tepelného ostrova, kde sa prehrievajú plochy, čo spôsobuje, že dopady zmeny klímy ešte akcelerujú. Stretávam sa s rôznymi modelmi, s rôznymi názormi na zmenu klímy. Modely nám však ukazujú, že používanie fosílnych palív spôsobilo zmeny, ktoré sú nebývalé. A aj keby sme boli neviem akí neveriaci v akomkoľvek zmysle, tak sa musíme pripraviť na dopady a musíme sa adaptovať. A práve voda je jeden z kľúčových aspektov, ktorý v tom hrá rolu.

Platíme dane aj za to, že chceme mať všetko upratané, čisté, mnohé potoky, ktoré pretekali mestami, boli v minulosti vybetónované, aby v nich neboli hlodavce, hmyz, aby voda len rýchlo pretiekla. To znamená, že ani toto nie je najlepšie riešenie. Určite máme dnes na Slovensku nejaké príklady dobrých riešení, ako by mali vodné toky vyzerať, aby sme vytvorili nejaký konsenzus, rovnováhu?

Keď sme začínali v 2015 s neformálnou komunikačnou iniciatívou Za živé rieky a čistú vodu, mali sme relatívne veľký problém ľuďom vysvetliť, čo je v neporiadku s našimi vodnými tokmi. Keď sme prišli s petíciou za zlepšenie starostlivosti o vodné toky, veľa ľudí nám povedalo, že veď tuto máme regulovanú rieku, ešte tá cyklotrasa by sa tam hodila. Vysvetľovať, že toto nie je zdravá a živá rieka a že by mala vyzerať inak, dalo pomerne veľa námahy a ľudia naozaj nemajú skúsenosť a nestretávajú sa s tým, čo je živá rieka. Už len nejaký rovný zregulovaný vodný tok za mestom. Prečo? Aby neohrozovala osídlené územia. V skutočnosti sa ukazuje, že rieka nie je len to, čo vidíme v koryte. Ale tá voda tečie pod povrchom v živej rieke. Filtruje sa cez piesok, rôzne sedimenty, ktoré sú v jej okolí. Tieň stromov zlepšuje podmienky, aby v nej mohli žiť vodné organizmy, ktoré vodu čistia. Tá prechádza do podložia, sýti podzemné vody, vyparuje sa a ochladzuje naše prostredie. Toto všetko pri zregulovaných riekach strácame. Tie prefičia krajinou a navyše sú veľmi citlivé na znečistenie. Stačí máličko a voda je znečistená a aj to, čo tam náhodou prežilo, už neprežije. Keď prídu suchá ako minulý rok, v regulovaných tokoch sa organizmy nemajú kde skryť. Nemajú možnosť sa zavŕtať do podložia, pretože tam je betón. Ryby nemajú kam odplávať kvôli bariéram. Všetko vyzerá dlhé roky v poriadku. Voda tečie, pretože ekosystém je dlho ako keby nemenný, ale potom sa to zrúti ako domino. Rieky sú zaujímavý ekosystém, pretože aj napriek všetkému zlému, keď sa odstráni príčina, zrevitalizujú sa veľmi rýchlo. Na Slovensku už nejaké dobré príklady máme a ďalšie sa chystajú, aj keď stále sa rieky aj regulujú a stále je to veľká téma. Rieky sú cenným priestorom pre ľudí, žijúcich v sídlach a môžu byť naozaj príjemným miestom na dobitie energie, stretávanie sa.

V minulosti sídla vznikali pri riekach. Často sme sa aj historicky stretávali s tým, že keď pretekala rieka nejakým mestečkom, odviedla sa do podzemia. Predpokladám, že to nebolo s nejakým ohľadom na ekosystém, len odviesť vodu preč, takže to je, ako keby rieka v tom meste ani nebola.

Často sú v mestách pri riekach najdrahšie nehnuteľnosti, sú to najlukratívnejšie miesta, kde sa ľudia stretávajú, nakupujú. Ak architekti a projektanti pochopia dôležitosť vody nielen ako environmentálneho fenoménu, ale aj pre lepší život a zdravie ľudí v meste, myslím si, že to môže byť vzájomne prospešná synergia.

Keby sme mali zhodnotiť Slovensko verzus zvyšok Európy, aký je u nás prístup k vode a jej ochrane? Aké robíme kroky, porovnateľné so zvyškom Európy?

Myslím, že sme porovnateľný. Mnohé krajiny tiež zničili svoje rieky podobne ako my rôznymi prehradeniami, reguláciami. A nemyslím si, že my sme nejakí betonári a všetci ostatní sú progresívni, ktorí by to nikdy neurobili. Sú naozaj aj veľké rieky aj malé riečky v iných krajinách, ktoré nie sú dobre upravené a využívané. Na Slovensku sa zachovalo viacero úsekov riek, ktoré nám môžu závidieť v Európe, napríklad tatranskú ikonickú rieku Belá, ktorá má stále priestor na meandrovanie. Veľmi dobre poznám rieku Slaninu pri Zvolene. Má 12-kilometrový krásny úsek, ktorý asi nemá obdobu široko ďaleko a mnohé riečky, ktoré sa zachovali ešte stále živé. Na druhej strane máme rieky, ktoré si zaslúžia revitalizáciu. Nedávno sme boli pri rieke Nitra, ktorá je našou národnou riekou a tá je na mnohých úsekoch zregulovaná, aj keď sa vodohospodári už dnes snažia dopĺňať brehové porasty v kombinácii so znečistením.

Ako sme na Slovensku s celkovou úrovňou znečistenia aj v súvislosti s environmentálnymi záťažami?

Paradoxne sme na tom lepšie ako v minulosti. V osemdesiatych rokoch veľa priemyselných závodov, ale aj obcí a miest nemalo čistiarne odpadových vôd, čiže všetko čo vyprodukovali, vypúšťali do riek, spôsobovali tým veľké znečistenie, aké dnes už nevidíme. Na druhú stranu tu máme environmentálne záťaže, na ktoré sme pár desiatok rokov ako keby pozabudli a teraz sa nám postupne pripomínajú. Príkladom je rieka Slaná, ktorá je viac ako rok oranžová v dôsledku zle zakonzervovanej bane, ktorú v jej blízkosti uzatvorili. Máme tiež známe kauzy ako Petrochema Dubová pri Hrone, kde sú uložené chemické látky v odkaliskách, hroziacich pretečením a otrávením celého Hronu. Sú to aj rôzne havárie, či vypúšťanie vôd z čistiarní odpadových vôd počas nízkeho prietoku v riekach.

My sa v ENVI - PAK  zaoberáme okrem triedenia odpadu viac rokov aj voľne pohodeným odpadom. Na úvod sme ho začali zbierať a čistiť, lebo nás hnevali odpadky na zemi. Následne sme sa pustili aj do prevencie. Ako sú na tom vodné toky, čo sa týka znečistenia voľne pohodeným odpadom?

Vidíme veľký posun. V posledných rokoch je plávajúceho odpadu výrazne menej, aj keď Slovensko má stále zaužívaný nejaký zvláštny prístup k riekam, že hodím do vody a voda odnesie, ale zákon zachovania hmoty a energie stále platí aj v prípade riek. My tiež chodíme čistiť rieky v rámci iniciatívy Za živé rieky. Snažíme sa rozprávať s miestnymi ľuďmi, lebo je to vizitka nás všetkých, čo v riekach pláva. Upozorňujeme, že odpad nie je len to viditeľné, čo pláva na povrchu, ale aj mikroplasty, ktoré ostávajú v  životnom prostredí.

Stačí rieky vyčistiť na povrchu, alebo treba robiť nejaké špeciálne úpravy, aby či už plasty alebo iné odpady neboli pre vodu problémom?

Čistenie priehrad a jazier je relatívne ťažké, ale čo je pod hladinou, je ešte väčší problém. My si myslíme, že tam je voda, ale v skutočnosti je tam bahno. Obrovským problémom je to napríklad pre Vážsku  kaskádu alebo pre vodné dielo Gabčíkovo. Aj keď sa to bahno prácne odstráni, často je znečistené a nedá sa nijako využiť. Toto spôsobuje vodohospodárom hlboké vrásky na čele.

Porozprávajme sa na záver o jednej pre mňa veľmi zaujímavej veci, o záchrane rieky Slatina. Vy ste 30 rokov bojovali proti výstavbe vodného diela, za ochranu ekologicky významnej riečky a vlastne aj zachovanie obce Slatina. O čo vlastne išlo?

K tejto téme som sa dostala ako študentka ekológie cez ochranu životného prostredia. Na rieke Slatina pri Zvolene bola plánovaná priehrada od roku 1954, preto zostalo údolie uchránené od výstavby. Začali sme zisťovať, načo by mala slúžiť, koľko by stála, čo by priniesla, aké benefity a čo by sme tým stratili. Účel priehrady sa neustále menil, návratnosť investícií by bola viac ako 460 rokov, miestni ľudia boli nešťastní, že sa o tom nikto s nimi nebavil. Takto sme sa dostali k širšej téme využívania sivej, čiže technickej infraštruktúry v krajine. Prišli sme na to, že mnohé zaužívané postupy vo vodnom hospodárstve, ako zadržať vodu v krajine, prestávajú fungovať a z dlhodobého hľadiska sa začínajú objavovať problémy. Rozprávali sme o sedimentoch v prípade priehrad, ale vedecké poznatky a aj tie environmentálne skúsenosti reálne vlastne ukazovali, že priehrady sú dobré riešenie, ale treba zvažovať, aké veľké kde majú stáť, čo bude s nimi, odkiaľ tam potečie voda, kto ju bude odoberať. A práve v prípade Slatinky sa postupne ukazovalo, že to nie je najlepšie riešenie. Zo začiatku sme si mysleli, že to proste vysvetlíme niekoľkým úradníkom a že oni si povie, že áno, to sme nezobrali do úvahy, ale trvalo to 30 rokov, kým sa dostali naše argumenty reálne na stôl. A v roku 2022 vláda schválila koncepciu vodnej politiky, kde sa má priehrada Slatinka, ale aj ďalšie stavby zastaviť a naopak sa otvorila možnosť používať  takzvanú zelenú infraštruktúru. To znamená zadržiavať vodu v krajine. Bola som  súčasťou procesu spracovania novej vodnej politiky. Nebolo to len o tom, že pár ľudí si sadlo a povedalo si, že takto to bude a Slatinka nebude a ja neviem čo ďalšie, ale  vodohospodári, energetici, ekológovia, vodáci, rybári, všetci boli v jednom tíme a diskutovali o tých veciach. A ja veľakrát hovorím, že Slatinka trvala tak dlho aj kvôli tomu, že to nebolo len o Slatinke, o jednej priehrade, ale o celkovom prístupe k riekam na Slovensku. A je tiež jasné, že to nebola zásluha jedného človeka. Ja som možno nejaký viditeľný vrcholček toho ľadovca.

Za dlhoročné úsilie ste získali ocenenie Biela vrana. Vaše úsilie a záverečný úspech má dôležitý význam a môže byť inšpiráciou pre podobné otvorené veci a kauzy.

Nová koncepcia vodnej politiky, ktorá bola prijatá na úrovni vlády, hovorí o celkovej zmene prístupu k riekam a k vode ako takej. Kým doteraz sme nazerali na to tak, že potrebujeme toľko a toľko vody a na to musíme vytvoriť toľko a toľko zdrojov tak, teraz meníme pohľad. Spotrebu musíme prispôsobiť zdrojom. Mení sa klíma  a musíme rátať aj s tým, že vodných zdrojov bude menej a nebudú sa dať donekonečna budovať nové a nové priehrady či spoliehať sa na to, že voda vždy potečie. Mali by sme  robiť opatrenia na zníženie spotreby vody. Rôzne priemyselné a iné prevádzky by mohli zrážkovú vodu využívať namiesto pitnej, pretože mnohé technológie nepotrebujú pitnú vodu. Práve Slatinka a možno aj  ocenenie Biela vrana je silný symbol k zmene. Keď mi prvýkrát volali, že som bola nominovaná, vravela som si, prečo práve ja? Veď tu je toľko úžasných ľudí, ktorí v tej téme tiež robia. A potom som si povedala, že je to symbol, že nie je jednoduché o tom rozprávať a preniesť túto odbornú diskusiu na úroveň, aby ľudia rozumeli, o čom to je, s čím sme sa 30 rokov trápili. Tak som súhlasila, že budem  tvárou projektu a skúsim vysvetliť ľuďom, že ochrana vôd nie je o politikoch, ktorí niekde sedia a niečo robia, ale naozaj o každom z nás, pretože aj my môžeme robiť opatrenia na našej úrovni, môžeme niečo zmeniť. Môžeme ísť na úrad, zastupiteľstvo a povedať, že chceme od svojich zvolených zástupcov, aby sa správali takto. A to platí aj o voľbách. Určite by sme nemali ostať pasívni a hovoriť si, že to aj tak nevieme ovplyvniť, že nič nezmôžeme. Keby sme si to pred tridsiatimi rokmi povedali my, pravdepodobne by teraz údolie Slatiny neexistovalo a nikto by sa už nemohol pozrieť na túto živú rieku.

Je nejaká krajina, ktorú by sme mohli pokladať za vzor v starostlivosti o vodné toky, o vodné plochy?

Každá krajina má nejaký aspekt, ktorý  napríklad mňa neuveriteľne fascinuje. Zároveň si vravím, že skúsenosť jednej krajiny sa nedá len tak preniesť na druhú, napríklad, že niekto príde z Fínska a povie,  my odstránime bariéry, poďte ich odstraňovať tak isto ako my. My sa môžeme inšpirovať, ale nakoniec si to vydiskutovať a prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Takže ja by som bola veľmi rada, keby Slovensko bolo samo sebe vzorom. Pozrieť sa do minulosti, ako sa naši predkovia správali k vodným tokom a keď sa správali dobre, tak si zobrať dobrú inšpiráciu. Ak to neboli dobré riešenia, povedať si, že takto to už viac robiť nebudeme.

To bol veľmi pekný záver. Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.

Celé znenie podcastu ENVI - PAK Kataríny Kretter s Martinou Paulíkovou nájdete tu: