06. 10. 2022

Klimatická zmena je tu a ohrozuje budúcnosť našich detí

Klimatická zmena je tu a ohrozuje budúcnosť našich detí
K poškodzovaniu klímy dochádza predovšetkým vplyvom ľudskej činnosti. Rekordné otepľovanie planéty, stúpajúca hladina oceánov, topenie ľadovcov, vlny horúčav a suchá či drastické záplavy. Ako sa k nim stavia a vníma ich zakladateľka Hnutia Znepokojené matky, dlhoročná klimatická aktivistka a koordinátorka Klimatickej koalície Lucia Szabová?

Čo vás viedlo k založeniu Hnutia Znepokojené ženy a prečo ste znepokojené?

Založenie iniciatívy, dnes už organizácie, bolo veľmi spontánne. Vznikla z nápadu zorganizovať pochod na Deň matiek. Katka Juríková, súčasná riaditeľka Greenpeace, oslovila kamarátky, my sme potom rozoslali pozvánky ďalším známym a rodičom, ktorí chceli prispieť k ochrane životného prostredia. Vo veľmi krátkom čase sme pochod zorganizovali a už potom sme len pokračovali. Toto bol prvý impulz k vzniku hnutia, ktorý sa jednoducho stretol s podporou. Takže ja som vďačná za ten nápad a že môžem byť pri tom.

Vrátim sa ešte k druhej časti otázky, prečo ste znepokojené a na čo vlastne znepokojené matky upozorňujú?

Našou hlavnou témou je klimatická zmena. Myslím si, že väčšina žien, ktoré sa pridajú do našej organizácie, neboli predtým nejako angažované. Je nás len málo, ktoré sme pred materskou dovolenkou, niečo podobné robili. Tiež som si plánovala oddych na istý čas od týchto tém, potrebovala som vypnúť. Napriek tomu sa mi vlastne stalo to isté, čo bežnému človeku, ktorý číta správy, sleduje, čo sa deje. V tom čase vyšla veľmi dôležitá správa IPCC, ktorá začala veľmi otvorene upozorňovať na problémy súvisiace s klimatickou zmenou. Museli sme začať niečo robiť a myslím si, že vtedy začali fungovať aj študentské hnutia. Zdvihla sa intenzívna vlna nespokojnosti matiek, ktoré sa k nám pridali, namiesto toho, aby sedeli doma a spokojne vychovávali svoje deti aby potom celú ich snahu zomlela nejaká klimatické kríza. Veď to nedáva zmysel. Čiže nám príde prirodzené, že keď chceme, aby našim deťom dobre bolo, tak sa musíme starať aj o takéto témy.

Aký je rozdiel medzi klimatickou zmenou a klimatickou krízou? Predsa len, tá kríza znie naliehavejšie oveľa nebezpečnejšie. Kde sme vlastne dnes? Môžeme už hovoriť, že sme v stave klimatickej krízy?

Jednoznačne sme v stave klimatickej krízy. Klimatická zmena je v podstate jav, ktorý nejako vieme popísať, zmerať. Klimatická kríza už má presah do spoločnosti, jej následky sa prekrývajú s inými oblasťami nášho života. Nejde už len o individuálnu tému v rámci životného prostredia. Nie je to normálny stav pokoja, ktorý by tu mal byť. Britský denník Guardian prešiel na iný spôsob vyjadrovania sa, aby všetkými možnými spôsobmi poukázal na problém, ktorý treba riešiť. V tomto prípade je to zmena, ktorá pomenúva fyzikálne javy na tejto planéte. Rozdiel je napríklad aj medzi výrazom klimatická zmena a klimatické zmeny. Zatiaľ čo klimatické zmeny sú prirodzené, klimatické zmena je zmena spôsobená človekom.

Vedela by si jednoducho vysvetliť, prečo je to vážny problém a v čom ju cítime už dnes?

Problém je, že klimatickú zmenu ignorujeme už príliš dlho, nielen pár posledných rokov, kedy sa o nej a o kríze hovorí viac. Vieme, kam spejeme, pretože jednoducho sa ten stav zhoršuje. Existuje morálna nerovnováha, kto má na klimatickej zmene geograficky najväčší podiel a kto ňou najviac trpí. Najväčší podieľ na nej majú vyspelé štáty, samozrejme, aj Európa ako kontinent. Dnes už sme na tom inak. Začali sme sa skôr snažiť. Začali sme zavádzať zákony na ochranu životného prostredia, ktoré v rozvíjajúcich sa krajinách nie sú. Čiže sa cítime, že sme tí lepší. Ale realita je taká, že historicky máme obrovské emisie, čím trpia práve krajiny s nízkymi emisiami v južných oblastiach. Stúpajú tam moria, teploty, majú zosuvy pôdy, ľudia sa musia presídľovať a všetky ďalšie možné negatívne prejavy klimatickej zmeny a zmeny prostredia, v ktorom žijú. Oni ju už zažívajú, už teraz majú existenčné problémy. My sme ešte stále na tom dobre, ale zároveň už zmeny cítime. V lete horúčavy, miznú nám štyri ročné obdobia, sneh je v zime na južnom Slovensku raritou. A to je len začiatok, lebo tým, že je menej snehovej pokrývky, máme menej vlahy, ktorá príde na jar, čo ovplyvňuje najmä poľnohospodárstvo. Proste, extrémne výkyvy počasia tu budú stále častejšie a ľudia ich budú stále viac vnímať. Na Slovensku máme vyše dvojstupňové priemerné oteplenie, čo je pomerne dosť a už je subjektívne viditeľné. Pred pár rokmi to vnímali klimatológovia, ktorí sledujú dáta, dnes klimatickú zmenu vnímajú aj bežní ľudia.

Zaujímajú sa ľudia o klimatickú zmenu viac ako v minulosti? Vidíš nejaký posun? Eko-témy sú dnes viac in, viac sa o nich hovorí, eko-aktivista už nie je čudák. Je to tak aj v prípade klimatickej zmeny?

Za posledných 15 - 20 rokov došlo k obrovskému posunu. Vidíme to na prieskumoch aj na zapojení sa ľudí. Minulý rok sa petíciu Klíma Ťa potrebuje, za ochranu klímy, podpísalo vyše 100 tisíc ľudí za necelé štyri týždne? To bol pre mňa šok, že to dokázali tak rýchlo. Povedomie ľudí je výrazne vyššie. Najväčším problémom už nie je, či si ľudia uvedomujú klimatickú zmenu, ale tá téma je tak komplexná, široká a obrovská, že ju nevedia uchopiť a rozoznávať, ktoré informácie sú pravdivé, aké riešenia sú správne. Z toho vznikajú frustrácie a negatívny pocit, že človek nevie, čo treba robiť a kam ďalej. Nám, Znepokojeným matkám, pomáha to, že sa snažíme aspoň sčasti byť aktívne, rozprávať sa o tom, stretávať sa s rovnakým typom ľudí.

Veľa ľudí súhlasí, že niečo treba robiť, chápe problém. Zároveň je v neistote, či príspevok jednotlivca pomôže. Čo by mal vlastne robiť, aby pomohol, alebo aby možno iba menej škodil?

Čokoľvek, čo pomôže jemu? Faktom je, že my ako spotrebitelia alebo ako bežní obyvatelia máme len obmedzené možnosti, čo vieme svojím správaním ovplyvniť. Takže je fajn, keď robíme niečo, čo nám dáva zmysel. Klimatická zmena prinesie zmeny do našich životov a takto na ne môžeme byť lepšie pripravení. Keď začneme robiť zmeny postupne u seba, tak tie, ktoré budú prichádzať zvonka, budeme prijímať ľahšie. Nakoniec, veľa zmien môže byť vlastne pozitívnych smerom ku kvalite života, len ľudia nemajú radi zmeny, ktoré sa im niekto snaží nanútiť.

Keďže sa v spoločnosti ENVI - PAK venujeme odpadovému hospodárstvu, dívame sa na tieto témy prostredníctvom odpadov a ich správnemu triedeniu. Veľa v tomto smere ľudí vzdelávame a vidíme, že ľudia triedia viac a lepšie, ale stále sa máme kam posúvať. Množstvo odpadu na Slovensku rastie, skokovo sa posúvame v množstvách vyprodukovaného odpadu ročne na obyvateľa. Do akej miery skládkovanie komunálneho odpadu, ktorého u nás stále je takmer polovica, vplýva na zmenu klímy?

Spaľovanie odpadov produkuje emisie, pri skládkovaní vzniká metán. Metán je oveľa vyšší skleníkový plyn, ako je CO2. Riešenia na znižovanie metánu môžu byť efektívnejšie zo strednodobého horizontu. Pri spaľovaní zase vznikajú emisie. Môžeme namontovať aj tisíc filtrov, proste vždy tam nejaké emisie budú. Najideálnejší spôsob, ako to ukazuje aj odpadová pyramída, je opakovane využívať veci, respektíve odpad netvoriť. Separácie a recyklácia majú slúžiť na to, že odpad, teda surovinu, dookola točíme. Konkrétne vo svojej domácnosti som zistila, že aj keď nás nie je viac, tvoríme viac odpadu, napriek tomu, že som veľa obalov prestala nakupovať, nakupujem aj v bezobalovom obchode a premyslene. Asi by som si mala spraviť analýzu u seba doma, prečo nám odpad narastá.

Tu by som si dovolila polemizovať, pretože z čísel vidíme, že výrobcovia uvádzajú na trh menej obalov a v množstve odpadov zaznamenávame medziročný pokles. Napriek tomu výrobcovia nepredali menej výrobkov, len znížili hmotnosť svojich obalov. Aj keď v rokoch 2019 a 2020 sme z dôvodu pandémie zaznamenali medziročný nárast o 12 kilogramov na obyvateľa. Keď si to vynásobíme počtom obyvateľov Slovenska, tak to sú šialené množstvá odpadu, ktoré sa čím ďalej, tým viac recyklujú, k skládkovaniu pod 10 % sa približujeme veľmi pomaly, takže máme kde na sebe zapracovať aj v odpadovej oblasti. Skúsme si ešte povedať niečo k systému. Aké by sme mali urobiť systémové zmeny pre zbrzdenie klimatickej krízy?

Nedávno vyšla správa Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu vychádzajúca raz za približne šesť rokov, ktorá hovorí veľmi dôležitú vec. Stále dokážeme udržať globálne oteplenie planéty pod hranicou jeden a pól stupňa. To je taká čarovná hranica, ktorú by sme nemali prekročiť. Dá sa to dosiahnuť tak, že na chvíľu túto hranicu prekročíme, ale dokážeme to zvrátiť naspäť. A na to, aby sme to dokázali, musíme do troch rokov zastaviť globálne stúpanie emisií a to je veľká úloha. Čiže máme tri roky na to, aby sme zastavili stúpajúcu krivku, ktorá potom začne klesať. Tie v atmosfére budú potom ešte nejakú dobu narastať, lebo to nie je kohútik s teplou vodou, že ho vypneme.

Kto by mal tie radikálne kroky urobiť?

Jednotlivé štáty prostredníctvom Parížskej dohody, v ktorej sa minulý rok zaviazali prijať zásadné riešenia. My aktivisti, sme vždy sklamaní z týchto konferencií, lebo máme väčšie očakávania. Zároveň to nemôžeme vidieť čierno-bielo. Viaceré štáty navýšili svoje ciele tak, aby lícovali s vedeckými poznatkami, aby sme zvládli tú hranicu globálneho oteplenia. Teraz už vieme, že ju prekročíme. Ešte stále ju môžeme stiahnuť do roku 2100 na 3 stupne. Vidno, že štáty začali niečo robiť, ale stále to nie je dosť. Preto hovorím, že je potrebné sa nad tým zamýšľať individuálne, spájať sektory a rozvíjať spoluprácu.

Toto znie ako veľké sústo. Keď si človek predstaví, kto všetko je do toho zapojený a má možnosti urobiť naozaj zásadné zmeny v nastavení spoločnosti. Stretávam sa stále častejšie s tým, že mladí sa obávajú priviesť svoje deti do sveta, ktorý nevyzerá ako ružová budúcnosť. Aká budúcnosť čaká naše deti. Veľa rodičov pracuje so svojimi deťmi, vychováva ich k tomu, aby v budúcnosti boli menšou záťažou pre túto planétu, aby sa angažovali tam, kde môžu niečo zmeniť. Môžeš nám povedať nejaké príklady, ako hovoriť s deťmi o klimatickej zmene bez toho, aby sme ich strašili.

Najdôležitejšie je deti nevystresovať, ale problém pred nimi ani neskrývať, lebo sa k nemu dostanú aj napriek tomu, že nemáme dostatočnú environmentálnu výchovu na školách. Informácie im treba prispôsobiť primerane veku a ich psychickému vývoju. Psychológovia odporúčajú hovoriť s deťmi v kontexte toho, aké sú možnosti riešenia viac ako o hrozbách, ukazovať im možnosti riešenia. Mladí ľudia vchádzajú do dospelého života s obavou o svoju budúcnosť. A neviem ako ty, ale ja si nepamätám, že by naša generácia mala takýto pocit. My sme riešili, čo z nás bude, čím sa budeme živiť, kam pôjdeme, či budeme cestovať. Oni sa pozerajú do sveta s víziou toho, že ich čakajú zmeny, ktoré sú mimo nich, ktoré ich budú ovplyvňovať či chcú alebo nie. Je to nepríjemná vízia, často podceňovaná zo strany dospelých. Čiže ja by som skôr povedala, že nebojme sa o tom s deťmi hovoriť, len voľme vhodnú formu. Aj keď ani ja túto tému proaktívne pred svojimi deťmi neotváram. Skôr sa bavíme o pozitívnom vzťahu k zvieratám a k prírode.

Spomenula si environmentálnu výchovu. Keby si mala zhodnotiť v krátkosti úroveň environmentálnej výchovy, či je dostatočná v súvislosti s klimatickou zmenou a klimatickou krízou, ako by si ju zhodnotila?

Nie som odborníčka na vzdelávanie a čerpám len z toho, čo mi hovoria moji kolegovia, ktorí sa v téme orientujú a riešia ju. Viem, že sa pripravujú zmeny, ale momentálne sa environmentálna výchova a klimatická zmena odrážajú v systéme vzdelávania nedostatočne. Zatiaľ je to skôr o individuálnej schopnosti a prístupe učiteľov. Pokiaľ téme rozumie a vie s ňou pracovať, predmet dokáže byť úžasný. Tieto témy by nemali byť v systéme vzdelávania odčlenené, ako nejaký podivný doplnkový predmet, ale mali by byť prepojené s ostatnými predmetmi, pretože s nimi súvisia a navzájom sa prepájajú. Na Slovensku momentálne rieši životné prostredie šesť alebo sedem rezortov. Z toho vzniká chaos, protichodné riešenia a nedorozumenia. A to isté v škole. Ak je to len nejaký pekný doplnok k vyučovaniu, keď už máme vyriešené iné veci, tak to je veľký omyl.

Možno práve pre nedostatočnú environmentálnu výchovu koluje množstvo mýtov či legiend medzi ľuďmi. Napríklad, že klimatická zmena je len súčasťou prírodných zmien a Zem sa predsa vždy otepľovala.

V rámci historického vývoja Zeme sa klíma menila, nikdy však takou rýchlosťou. Zmeny sa nedejú prirodzene, jednoznačne ich zapríčiňujeme našou ľudskou činnosťou. O tom už dnes niet pochýb a ten, kto to spochybňuje, je pre mňa na úrovni človeka, ktorý tvrdí, že Zem je plochá. Proste rovnaký nezmysel.

Niektorí ľudia tvrdia, že klimatickú krízu treba vnímať pozitívne, nakoľko v dôsledku globálneho otepľovania budeme mať menšie náklady na vykurovanie, prípadne si tu dopestujeme citrusy alebo iné exotické plodiny, ktoré sme doteraz museli dovážať.

A na tatranských svahoch budeme pestovať vinič (smiech). Môžeme to takto vnímať, veď stredomorskú klímu máme radi, lenže my tu nemáme more, takže to bude trocha čudné. Dôsledkom klimatickej zmeny dôjde k narušeniu ekosystému a prírodných cyklov. Na jednej strane možno dopestujeme citrusy, aj keď ťažko povedať, lebo tu stále máme aj zimu zatiaľ, takže to bude skôr nepredvídateľné. A ak sa bojíme zmien, ktoré si sami plánujeme, aby sme sa vyhli tej klimatickej, tým skôr sa môžeme obávať živelných zmien, ktoré nepredvídame a nebudeme na ne vedieť zareagovať.

Ďalší mýtus. Bojujeme s veternými mlynmi. Možno by bolo menej finančne aj celkovo náročné jednoducho sa klimatickej zmene prispôsobiť.

Áno, len ako sa prispôsobiť teplote, ktorú nedokážeme prežiť, na to mi zatiaľ nikto neodpovedal. Jednoznačne bude finančne náročnejšie nerobiť nič. Stojíme pred dilemou, že všetko ostane, ako je, že len vysadíme viac stromov, aby nám bolo chladnejšie v mestách a budeme si inštalovať nejaké zatienenie a viac klimatizovať interiéry, že mesto ušetrí na opatreniach a budeme fungovať ďalej ako doteraz. Stojíme pred dilemou, či budeme zažívať katastrofy, financovať nedostatok úrody, nehovoriac o zdravotných problémoch ľudí. Keď nič nebudeme robiť, bude to ešte horšie.

Má zmysel na Slovensku robiť veľké zmeny, keď najväčší znečisťovatelia budú stále Čína, India, Spojené štáty americké? Nás a celkovo Európu to len ekonomicky znevýhodňuje. Ako by si na takýto názor reagovala?

Európa má v súčasnosti do 10 % celosvetových emisií. Z hľadiska historických emisií to vyzerá celkom inak. Takže záleží, ako sa na to pozriete. V konečnom dôsledku, keď si pozriete kumulatívne emisie, tak po vyriešení klimatickej zmeny u 3 - 4 najväčších svetových znečisťovateľov, tu bude stále možno polovica emisií. Preto potrebujeme všetky krajiny, aby sme emisie znížili celosvetovo. Keď zrátame všetky krajiny, ktoré majú pod 2 % emisií, tak ich majú spolu vyše 40 % a stanú sa najväčšími znečisťovateľmi. My už totiž nie sme v roku 1995 ani 2005, sme v roku 2022, kedy mali emisie už klesať, ale neklesajú. Preto potrebujeme všetkých, aj naše malé Slovensko. Potrebujeme hľadať všetky možné cesty, ako znížiť emisie a budeme dúfať, že to zaberie a že budeme v Európe uhlíkovo neutrálny ideálne do roku 2040, cieľ je do roku 2050. Dúfajme, že to bude skôr a že to bude stačiť, lebo stále sú to len odhady. Aj Čína a India si dali záväzky na znižovanie emisií. Lenže my nevieme, čo oni robia. Robia množstvo zlých ale aj špičkových vecí, čiže aj oni majú plán a cieľ, lenže si ho dali neskôr a tvrdia, že my sme vyrástli na tom, čo im dnes chceme uprieť. Dôležitá je aj solidarita medzi krajinami, tie bohaté by mali investovať do rozvojových alebo menej bohatých, aby nešli tou našou zlou cestou, aby ju preskočili rovno k tým dobrým riešeniam. Ide o množstvo vecí, finančné nástroje, rôzne podporné schémy, ktoré sa dajú robiť, len sa nerobia.

Je ešte nejaká otázka, s ktorou sa stretávaš opakovane a krútiš hlavou, že toto sa stále vyskytuje?

Práve to vyviňovanie sa, čo si spomínala, že to nie my, to Čína, to nie my, to India. Stále ma fascinuje, ako vieme ukazovať na druhého a myslieť si, že tým pádom my nemusíme nič robiť a kedy nastane ten moment, keď si povieme, že dobre, tak teraz už sa môžeme aj my posnažiť. Problém je v tom, že veľa ľudí si myslí, že to netreba riešiť ako problém, že to je prehnané, zbytočné. Prekrúcajú fakty, spájajú pravdivé s nepravdivými informáciami a vzniká z toho zmätok. S tým sa stretávam najčastejšie. Začnem si tie otázky zapisovať, lebo občas sa zjaví niečo, čo som ešte nepočula, ale nezapíšem si a môj milosrdný mozog to vytesní z hlavy.

Verím, že aj tento náš spoločný odkaz pomôže, aby si viac ľudí našlo cestu zorientovať sa v tejto problematike a možno aj odpovedať na otázky svojich blízkych, keď si aj sami uvedomia, že niečo nie je v poriadku a nezvládajú tieto veci argumentačne.

Celé znenie podcastu ENVI - PAK Kataríny Kretter s Luciou Szabovou nájdete TU.