Mäsožravé rastliny nájdete v rašeliniskách na Orave alebo v Západných Tatrách

V prvom rade si povedzme, čo vlastne mokrade sú, čo si pod týmto pojmom máme predstaviť?

Ide o biotop, ktorý je zaliaty vodou buď sezónne alebo trvale. Rozlišujeme ich podľa vegetácie, ktorá sa v nich nachádza. Najjednoduchšie vysvetlenie pre laika je, že mokraď je prechodný biotop medzi suchozemským a vodným ekosystémom, alebo kým sa rastlinky dokážu zakoreniť do pôdy, ide o mokraď a až potom o vodný ekosystém.

Mokradiam pripisujeme viacero pozitívnych a dôležitých úloh a budeme sa dnes rozprávať aj o ochrane týchto území. V čom vlastne spočíva ich úloha? Prečo je pre nás dôležité ich chrániť?

Mokradí na svete ubúda, aj keď sú veľmi dôležitým biotopom v prírode. Majú veľa funkcií a v dnešnom svete klimatickej krízy majú obzvlášť významnú funkciu. V období sucha zadržiavajú vodu v krajine ako špongia. Keď veľa prší, alebo je veľká vlhkosť, nasajú vodu, v období sucha sa voda postupne uvoľňuje vyparovaním.

Slúžia mokrade napríklad aj na ochladzovanie? Môže to byť dôležité napríklad v mestách, ktoré sa prehrievajú kvôli veľkým betónovým plochám. Práve vyparovanie vody môže slúžiť ako prírodná chladnička. Je aj toto jedna z jej funkcií?

Určite áno. Rozdiel v teplote vodnej plochy a suchozemskej mestskej aglomerácie môže byť až 13 stupňov. Z hľadiska biodiverzity je obrovské množstvo živočíchov viazané na toto vodné prostredie, hlavne rýb, obojživelníkov, plazov a vtákov. Hodnota močiarov vo svete, živočíchov a ekosystémov viazaných na mokrade a ich brehy, to všetko spolu súvisí. Je v nich obrovský potenciál vrátane potravy  dôležitej pre ľudstvo. Trstina, stromy na brehoch, pobrežná vegetácia, to všetko slúži ľuďom aj na ďalšie účely. A nemôžeme zabudnúť ani na rekreačné využitie močiarov. Toto všetko sú takzvané ekosystémové služby, ktoré močiare ľudstvu ponúkajú.

A čo v prípade zachytávania skleníkových plynov a CO2? Majú močiare alebo mokrade aj tu nejakú funkciu?

Najviac uhlíka na zemi zadržiavajú stromy a zelené rastliny v procese fotosyntézy. CO2 sa pomocou chlorofylu v zelených častiach rastliny a svetelnej energie zo slnka premieňa na uhlík, z ktorého si rastlina ukladá živiny a nespotrebovaný uhlík sa cez koreňovú sústavu dostáva do pôdy a tam sa ukladá. Takže CO2, čiže skleníkových plynov, ktorých máme v ovzduší nadbytok, sa cez rastliny dostávajú do nej samotnej alebo do pôdy. Rastlina tak produkuje kyslík pre nás a glukózu pre vlastný rast. Najviac uhlíka sa ukladá v rašeliniskách, čo je tiež typ močiarov, ktoré sú najviac ohrozeným biotopom na svete. Podľa vedcov rašeliniská tvoria 3 % zemského povrchu. Nachádzajú sa najmä v severnej Európe, v Írsku a na Britských ostrovoch. V rašeliniskách sa ukladá až 30 % uhlíka a tým, že je k nim len malý prístup kyslíka, keďže sú stále pod vodou, tak sa tento uhlík ukladá do zvyškov rastlín, z ktorých sa vytvorí rašelina. Sú veľmi vzácne, bohaté na humus a preto sa ťažia. Lenže ťažbou sa zase CO2 uvoľňuje do atmosféry, takže je to začarovaný kruh. Namiesto toho, aby sme si tento rezervoár, ktorý nám pomáha aj s klimatickou krízou, chránili, tak ho rozrušujeme a púšťame CO2 zase späť do ovzdušia.

Hovorili ste, že mokradí ubúda, že aj na Slovensku sa historicky na úkor mokradí rozširovali sídla, možno polia. Kedy podľa vás prišlo k najväčšiemu úbytku mokradí a zvrátil sa tento trend?

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch počas kolektivizácie sa sceľovali a odvodňovali polia, aby bola produkcia čo najrýchlejšia a najekonomickejšia. Robili sa melioračné kanály, do ktorých sa zbierala voda a tým sa vysúšala krajina. Prinieslo to zmeny v kvalite pôdy a celého prostredia, ktoré sme pretvorili na neúrodnú a vysušenú zem. V Európe máme najväčšie monokultúrne polia. Našťastie je ochrana mokradí u nás aj vo svete stále viac preferovaná v boji s klimatickou zmenou, keď už štáty musia ratifikovať zákony a predpisy s cieľom vrátiť mokrade do pôvodného stavu.

Takže vlastne ide to zvrátiť nazad?

Aj áno, aj nie. Nie preto, lebo už sú niektoré z týchto území zastavané a áno preto, lebo na miestach, kde voda voľakedy bola, tak tam stále je. Takže takéto miesta môžeme znova nechať zavodniť. Dobrý príklad sú Čiližské močiare (pozn. red. chránený areál v správe štátnej ochrany prírody Dunajské luhy), kde jedna organizácia práve robí pokus na navrátenie močiarov do pôvodného stavu. Dá sa to rôznymi spôsobmi, napríklad priehradkami, ktoré vodu vzdujú a zaplavia územie. Takže ten režim sa dá nastaviť, nie však všade, ale snažíme sa.

Všetci chceme životné prostredie chrániť, ale v momente, ako sa vyroja komáre, si to s tou ochranou rozmyslíme. Je verejnosť uzrozumená o dôležitosti obnovy mokradí?

Problém je, že obývané územia sa rozširujú na úkor mokradí. Taký príklad je Jurský Šúr. Pri územnom plánovaní sa neberú do úvahy ekologické hľadiská. Stavia sa aj tam, kde je vysoká hladina podzemnej vody a obyvatelia sa potom čudujú, že majú v záhrade komáre. My ale nechceme, aby tam tie komáre neboli, lebo oni by tam mali byť. Močariská alebo mokrade sú dnes chránené a na územiach, kde sú, by sa už stavať nemalo. Vo svete od roku 1900 ubudlo podľa vedcov 67 % mokradí. Je to viac ako polovica a tento trend pokračuje. V roku 1981 bola v iránskom Ramsare vytvorená dohoda o ochrane mokradí, takzvaná Ramsarská dohoda. Slovensko ju ratifikovalo v roku 1992. V súčasnosti máme 14 ramsarských lokalít, ktoré musíme spravovať v zmysle dohody, z ktorej nám vyplývajú povinnosti ako napríklad vypracovať manažment, plány, aby sme v zozname chránených biotopov mokradí mali čo najviac. Prvými ramsarskými lokalitami boli Dunajské luhy, Jurský Šúr, Latorica a územia na Orave.

Ak sa už nemusíme obávať, že tieto chránené územia vysušíme, postavíme na nich nové sídliská alebo parkoviská, je stále niečo, čo mokradiach škodí. My sa v ENVI - PAKu zaoberáme napríklad odpadom. To je naša nosná téma. Predchádzaním jeho vzniku a triedením, ale tiež bojom proti voľne pohodenému odpadu. Nielen, že ho zbierame, rôznymi behaviorálnymi technikami bojujeme proti tomu, aby ho ľudia vytvárali a nehádzali na zem. Môže človek návštevami týchto území škodiť tomuto krehkému ekosystému, ktorý tam rastliny a živočíchy vytvorili?

Toto je zložitejšia otázka, lebo sa nemôžeme odčleniť od prírody, sme jej súčasťou. Takže by sme ťažko obchádzali takéto lokality. Veľmi dôležitá je v tejto téme environmentálna výchova. Človek ide do prírody za nejakým cieľom. Väčšinou ju nejde ničiť, ide sa tam rekreovať, prejsť, rybári idú na ryby, vodáci člnkovať sa. Títo ľudia majú väčšinou rešpekt k prírode. Tí, ktorí odpad zahadzujú, tým je jedno či v okolí mokradí alebo kdekoľvek inde. Vo všetkých dokumentoch máme uvedené, čo môžeme robiť, čo je zakázané, máme ciele a tie musíme dodržiavať na všetkých úrovniach. Na úrovni laického človeka aj na úrovni vládnej. Takže všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sa mokrade udržiavali, neničili, aby sme ich navrátili k životu.

Minulý rok som bola v Lotyšsku. Pri Rige je krásny národný park plný rašelinísk s náučnými chodníkmi. Návštevníci získajú informácie o tom, ako tieto útvary vznikli, čomu za ne vďačíme a prečo ich treba chrániť. Viete mi povedať, aj keď nie ste turistická sprievodkyňa, či majú ľudia na Slovensku záujem navštevovať rašeliniská a dozvedieť sa o nich viac. Aj cez zážitkovú turistiku je možné povedomie ľudí trošičku pozdvihnúť. Poznanie môže potom znamenať aj viac rešpektu a ohľaduplnosti k týmto vzácnym biotopom.

Aj u nás máme pri mokradiach náučné chodníky. Keďže ide o národné prírodné rezervácie s najvyšším 5. stupňom ochrany, musia pri nich byť náučné chodníky alebo informačné tabule. Na Orave sa náučné chodníky venujú vývoju a významu tamojších vrchovísk a rašelinísk. Na Dunajských luhoch v blízkosti Bratislavy je ich menej, ale ide o rozsiahle územie s náučnými tabuľami pri cyklotrasách. Rôzne cielene zamerané organizácie na ochranu mokradí robia do týchto lokalít výlety s enviro vzdelávacími témami. Aj my apelujeme na učiteľov, aby nezanedbávali environmentálnu výchovu hlavne v teréne, aby sa deti naučili, keď vidia a cítia prírodu, aké je to krásne a osožné.

Teraz nás možno počúva niekto, kto ani nevedia, že na Slovensku máme takéto územia. Mnohí si predstavíme vresoviská z britských filmov a nenapadne nám, že na Slovensku niečo také máme. Keby ste mali zo svojich skúseností, ktoré sú určite bohaté, povedať, že keď budete cestovať po Slovensku, choďte sa pozrieť tam a tam, čo by ste ľuďom odporučili?

Ja som z južného Slovenska, som zaťažená na Dunaj a dunajské ramená. Tam som vyrastala a som aj vodáčka. Poznám v lužných lesoch zákutia pripomínajúce prales. Môžete tu vidieť volavky, kormorány, ak máte šťastie aj čierneho bociana, divé husi a ak máte veľké šťastie, tak aj bobra. Môžete sa nechať previezť loďou z jedného brehu na druhý. Na Slovensku je toho viac, čo by som vedela odporučiť, napríklad jaskyne.

To som sa chcela opýtať, že keď sa povie mokraď, predstavíme si močiar, nie spojenie mokrade a jaskyne? V jaskyniach vidíme kvaple, chodníky, často betónované, čo pre mňa znamená veľké otázniky. Ako je to teda s jaskyňami a mokraďami?

Ide o zamokrené časti v krajine. Napríklad v Domici alebo v Demänovskej jaskyni sú systémy vodných plôch, z ktorých sa vytvorili riečne, podriečne aj podzemné riečky. Kvôli slabým zrážkam je v nich málo vody. Takže to, čo sme zažívali v detstve, že sme sa tam mohli člnkovať, s tým je už problém. Ide teda o špecifické vodné ekosystémy so špecifickými živočíchmi naviazanými na vodu. Kvôli zime a tme tam veľa živočíchov neprežije.

Aká fauna a flóra v jaskyniach prežíva?

Netopiere a typ rastlín takzvaných machorastov. Práve tým je špecifické toto prostredie, že sa nikde inde nevyskytuje.

Môžeme povedať, že aj mokrade v jaskyniach sú ohrozené? Ktoré mokrade sú na Slovensku najohrozenejšie? Jaskynné alebo iné tipy?

Hlavne rašeliniská, ktoré sa ťažia. Ako som už spomenula, rašeliniská vznikajú tam, kde je podmáčaná pôda podzemnou alebo povrchovou vodou. Vznikajú aj vo vrcholoch skál, dotovaných iba dažďovou vodou. Musí tam byť chladno a nemôže tam byť dostupný kyslík, aby sa z odumretých rastlín vytvoril humus. Keďže je tam kyslá pôda, prežije v nich veľmi málo druhov rastlín. V týchto vrchovinách sa vyskytujú tiež mäsožravé rastlinky z dôvodu nehostinnosti prostredia a výživy to príroda zariadila tak, že sa rastliny živia hmyzom. Takéto podmienky vznikli iba na Orave v Západných Tatrách.

Ktorú krajinu možno považovať za veľmoc mokradí?

Najväčšie močariská sú v Brazílii, 80 percent jej plochy je zaplavená. Ide o plochu trikrát väčšiu ako Írsko alebo Amazonka.

Ja vidím močiar veľmi úzko. Vlastne všade, kde sa vylievajú rieky a z času na čas sa pôda poriadne prevodní a zem zamokrí, ide o mokraď?

Závisí od rastlín, ktoré sa tam vyvinú, ktoré sa viažu na močiare, trstiny, pálky. Sú to územia, ktoré by sa mali zachovávať na vylievanie riek počas záplav, aby mala voda kam vsiaknuť. Močiare a mokrade majú veľký význam aj pri zachytávaní prívalových vôd na pobrežiach vnútrozemských riek či morí. Netreba všetko zastavať.

Veľa sa hovorí o povodniach na Slovensku, ako proti nim bojovať, aby nespôsobovali toľké škody. Ale podľa toho, čo hovoríte, je to úplne naopak. Keby sme prírodu nechali dýchať, urobili by sme lepšie, lebo práve vďaka našim zlým rozhodnutiam v minulosti, máme teraz problémy napríklad aj s častými povodňami.

Máte úplnú pravdu. Preto sa začali budovať hrádze, aby sa rieky nevylievali a ľuďom nevytápali obydlia. Odvodňovali sa územia, korigovali korytá riek a okolo nich sa začalo stavať. Voda však splavovala pôdu, ktorá sa nemala kde zadržať a rýchlo odchádzala z prostredia. Prívalová vlna namiesto, aby sa rozbehla na všetky strany, v momente ustupuje. Práve preto to málo, čo nám zostalo, musíme zachovať, napríklad Dunajské luhy.

Ale už nikto nemôže očakávať, že Gabčíkovskú priehradu, vodné elektrárne na Váhu a na Hrone niekto neodstráni. My sme sa síce dnes rozprávali hlavne o mokradiach, ale Ústav krajinnej ekológie sa venuje rozmanitým témam. Skúste povedať, akým projektom sa venujete? Prečo je dôležité, aby Ústav krajinnej ekológie fungoval?

Je to taký transdisciplinárny ústav. Robíme krajinné ekologické analýzy, čo znamená, že monitorujeme prírodu, robíme pôdne a biologické analýzy a syntézy, návrhy optimálnej organizácie územia, návrhy zelených prvkov, bio centier, biokoridorov, aby krajina opäť nabrala svoju funkčnosť. Tiež sme zapojení do rôznych medzinárodných projektov, ako Horizont 2020, čo práve teraz budeme riešiť? Takisto máme veľmi zlomový projekt s dopadom na klimatickú zmenu, na vysokohorskú vegetáciu na najvyšších vrchoch Vysokých Tatier.

Celé znenie podcastu ENVI - PAK Kataríny Kretter s Viktóriou Miklósovou nájdete tu: