Životný štýl Zero Waste je nekonečná cesta

Hovorí sa o vás, že ste slovenskou Beou Johnson. Ako a kedy ste sa dostali k myšlienke, že chcete produkovať menej odpadu? Čo bolo impulzom, ktorý vás presvedčil na takúto zmenu životného štýlu?

Bolo to už viac rokov dozadu, kedy ma zaujal dokumentárny film, ako funguje náš konzumný spôsob života, koľko odpadu tvoríme a ako plytváme našimi obmedzenými prírodnými zdrojmi. Z možných riešení, navrhnutých v dokumente, ma zaujal spôsob života Zero Waste, o ktorom som chcela vedieť viac. Zistila som, že existujú na svete ľudia, ktorí žijú takmer úplne bez odpadu a povedala som si, že to aj ja skúsim v slovenských podmienkach a uvidím, kam sa to dá dotiahnuť. Minimálne mi to dávalo zmysel, vidiac veľký problém s množstvom odpadu na spracovanie ktorého nemáme dostatočné technológie, preto je najjednoduchšie ho netvoriť. Začala som túto cestu postupne skúmať.

V ktorom roku to asi bolo a aká bola vtedy na Slovensku situácia, čo sa týka životného štýlu bez odpadu, resp., ako sa to vyvíjalo u Vás?

Bolo to asi v roku 2015 - 2016. Na Slovensku bol ešte v plienkach takýto životný štýl, preto som začala najskôr skúmať možnosti ako na to, aby to bolo aj dlhodobo udržateľné. Našla som veľa zahraničných blogov, pričom som zistila, že čo funguje napríklad pre Beu Johnson v Amerike sa, bohužiaľ, na Slovensku aplikovať nedá. Nemali sme tu ešte vytvorené možnosti a neexistovali žiadne slovenské zdroje s podobnými informáciami. Dnes je už situácia podstatne lepšia. Tejto téme sa venuje veľa blogerov, obyčajných jednotlivcov, neziskových organizácií, existujú bezobalové obchody, šíri sa osveta a ponúkajú sa možnosti. To tu vôbec nebolo v tom čase. Preto som sa rozhodla aj vďaka môjmu mužovi, ktorý ma do toho trošku dotlačil, že založím vlastný blog a začnem sa deliť o túto svoju cestu a informácie, ktoré získam a aplikujem do svojho života, ďalší ľudia už nebudú musieť hľadať. Všetko nájdu na jednom mieste a bude sa im oveľa jednoduchšie začínať so životom bez odpadu alebo aspoň s jeho redukciou.

Dnes je našťastie už veľa zodpovedných ľudí, ktorí rozmýšľajú o tejto téme. Pomohlo aj to, že životné prostredie a zelené témy prišli do módy. Človek, ktorý sa zaujíma o životné prostredie, už nie je čudák či nebodaj prívrženec nejakej sekty, ako to ľudia vnímali v minulosti. Dnes sú týchto tém plné médiá, web stránky, vysiela sa množstvo filmov. Viem, že vy tvoríte v domácnosti naozaj minimum odpadu. Za 3 mesiace jeden zaváraninový pohár. Koľko vám trvalo, kým ste sa dostali na takúto úroveň?

Spresním, je to sklenený pohár od horčice naplnený za 4 mesiace. Na túto úroveň som sa dostala asi pred štyrmi rokmi a vzniklo to tak, že keď som začala prednášať na školách, bola najčastejšia otázka, koľko tvoríme odpadu v našej domácnosti. Keďže podľa vedeckých výskumov máme pri študentoch osem sekúnd na to, aby sme ich zaujali, prišlo mi toto ako dobrý nápad na začiatok prednášky. Nie je to môj celkový odpad, len zmesový, nerecyklovateľný, ktorý pošlem na skládku, v prípade Bratislavy do spaľovne, čo je ten lepší prípad. Sú to väčšinou kombinované materiály ako leukoplast, festivalový náramok, obal od gaštanového pyré. Technológie idú však stále dopredu, preto sa aj možnosti triedenia odpadu stále vyvíjajú. Sledujem to, ako moje hobby, ale chápem, že veľa ľudí na toto nemá kapacitu, aby to dennodenne skúmali a sledovali. Preto ľuďom radím, že keď majú pochybnosti o tom, ako správne triediť, treba sa riadiť sedliackym rozumom a triediť podľa väčšinovej zložky.

Aký typ ľudí sa hlási a chce sa v týchto veciach vzdelávať?

Teraz mi najviac fičia prednášky pre firmy, lebo chcú priniesť svojim zamestnancom niečo na rozptýlenie, niečo zaujímavé, aby ich vytrhli z online kolobehu mítingov. Bohužiaľ činnosť škôl je kvôli pandémii dosť obmedzená a tak isto pre širokú verejnosť to teraz nefunguje. V časoch, keď to ešte bolo možné, sa z verejnosti najviac o takéto témy zaujímali tridsiatnici – štyridsiatnici a hlavne čerstvé mamičky s deťmi, lebo sú náchylné prehodnocovať svoj predchádzajúci život, keďže chcú dať svojmu dieťaťu to najzdravšie, najlepšiu stravu a podobne. Začínajú sa zamýšľať nad tým, v akom stave planétu nechajú svojim potomkom a vtedy akosi dospievajú do tejto fázy.

Ani s firmami nie je márne pracovať takýmto spôsobom. Mnohí ľudia si nás vypočujú a možno myknú plecom a povedia, že tam ja v živote nebudem alebo sú firmy, ktoré sídlia napríklad v administratívnych budovách, kde nemajú dosah na zdroj vody či elektrickej energie, ale môžu urobiť malé zmeny. OZV ENVI - PAK sa venuje životnému prostrediu, ale tiež nevieme ovplyvniť mnohé veci, ako napríklad mať veternú turbínu na streche. Prišli sme však s takými základnými vecami, ako je používanie recyklovaného papiera vo firme, centrálna firemná tlačiareň, nastavenie obojstrannej tlače, úplné zrušenie všetkých plastových fliaš, či dokonca, keď sa jedálne zmenili na výdajne jedál v pandemickom režime, tak sme nakúpili opakovane použiteľné obaly na obedy pre zamestnancov, ktoré sa umývajú v obývačke. Sú to malé kroky, ale keď ich urobí každá firma, globálne to bude mať obrovský dopad.

Určite to má zmysel začínať postupne po krôčikoch. Nikdy neviete, kam sa to dostane. Ja by som tiež neverila, že sa nám vmestí odpad do horčicového pohára.

Keď ste sa už dopracovali až sem, je niečo, nejaké ďalšie méty, ku ktorým by ste sa chceli dopracovať?

Určite. K nule je to nekonečná cesta, zo súčasných nastavení nášho systému nie je šanca dopracovať sa k nej. Aj keď nie som fanúšik extrémnych riešení, proste som akceptovala, že nejaký odpad produkovať asi vždy budem. Pre mňa je Zero Waste nulový odpad aj nulové plytvanie. Snažím sa minimalizovať celkovo svoj dopad na životné prostredie a takú najväčšiu výzvu, ktorú mám pred sebou už asi tri roky, je lokálnosť, nakupovať čo najviac lokálne vyrobených a pestovaných produktov. A vôbec to nie je jednoduché. My proste máme tak zhumpľovanú našu lokálnu ekonomiku, že už aj obyčajné lokálne stravovanie nie je jednoduché. Aj bezobalové obchody s tým bojujú, že majú slovenskú šošovicu, ktorá sa minie vo februári napríklad, a musíme čakať do ďalšej úrody. Čiže toto je stále veľká výzva.

Ak sa chcete dozvedieť viac, celý rozhovor Kataríny Kretter z ENVI – PAK s Petrou Slezákovou si môžete vypočuť aj ako podcast.